Začiatok konca

Autor: Zoli Bajtek | 22.9.2009 o 20:23 | Karma článku: 5,92 | Prečítané:  638x

Začínam. Znovu. Už asi x-krát. Za posledné tri roky už v treťom meste – od nuly. Začiatok konca – konca. Koniec smrti, koniec bolesti, koniec skončených vzťahov, koniec stretnutiam s nekompletnými mužmi, koniec hodinových vysedávaní pred internetom a ľutovania sa.

S novým prostredím prichádzajú aj nové výzvy. Ja už bývam inde, zmena krajiny, mesta a z časti aj jazyka. Bývam v metropole Moravy. Prišiel som sem so svojím päťmesačným šteniatkom, rybyčkami v zaváraninových fľaškách, krabicou kvetov a pár drobnosťami, čo sa mi nahromadili za posledný rok a pol v Bratislave. Štatistika ja uspokojujúca – vychádza mi moje obľúbené číslo : 3 – tri mestá za tri roky – Londýn – Bratislava – Brno.

 

So Sorinou bývame v malej garzonke, ktorá je akurát pre nás, síce sa tu psík veľa toho nenabehá, ale blízko je park – veľký zelený park a o kúštik ďalej – Technologický park, kam sa nabehám zas ja každé ráno. Stačilo! Poslal som si životopis, zopár mailov a dnes som tu. Pracujem v nadnárodnej firme, kde to na každom kroku znie iným jazykom. Plno arabov, černochov, rumunov, poliakov a aj slovákov. Cítiť tu takú „medzinárodnú atmosféru“.

Je tu aj veľa gayov – firma má zakotvené v pravidlách prísnu ochranu menších, takže sa tu premáva celkom značné percento gayskej komunity, aspoň je na čo pozerať z okna, keď už to parkovisko pod ním nie je nič moc.

 

Človek tu stretne skutočne každého, mne sa napríklad podarilo takto vystopovať moju francúzsku spolubývajúcu z Londýna. Teraz pracuje v Južnej Afrike, je tehotná, na Valetnítna porodí dievčatko a robí v tej istej firme, len na druhom konci sveta. O tom predsa globálnosť je..

Avšak narazím tu aj na ľudí, ktorých by som najradšej už nikdy viac nevidel. Ľudí, ktorí sa zahrávali s mojimi pocitmi, dôverou a vzbudili falošné ilúzie čohosi, čo nikdy ani nechceli.

To trošku prekvapí. Taká veľká snaha o zmenu, začať odznova, opustiť rodný štát, presťahovať sa do iného a predsa to človeka dohoní a je tu a treba sa s tým konfrontovať.

Začiatok konca.

Začínam. Koľkokrát som si to v živote už vravel.. po príchode do Londýna, po príchode do Bratislavy, po smrti ocka, po rozchode s priateľom, a vravím to aj dnes, v utorok večer s notebook na kolenách. Ale koľko začiatkov vlastne môže mať jeden človek za život?

Nie je toho akosi priveľa? Je to azda skúška, aby sme sa duševne ešte viac zocelili a v mojom prípade aj čím ďalej, tým väčšia nedôvera a zámerná citová izolácia od ľudí?

Nedbám. Začínam. Začínam sa učiť testy autoškoly – oci vždy vravel, že jazdím super. Začínam cvičiť – to len pre potlačenie výčitiek svedomia z nedostatočného pohybu. Začínam sa pripravovať na univerzitu – musím dotiahnuť to, čo sa muselo zanechať. Začínam pochybovať o úprimnosti vyslovených slov, ktorými vymývajú hlavu a roztlkocú srdce.

Začínam, proste verím v seba, svoje sily rodinu a v to, že naozaj môžem začať odznova a tentoraz to bude posledný začiatok ktorý prinesie už len to dobré...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súd odsúdil Rybaniča, dostal tri roky podmienečne

Filip Rybanič sa musí Kaliňákovi ospravedlniť.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Rybanič hazarduje s basou

Možno porušovanie zákona ospravedlniť bohumilým úmyslom?

PÍŠE IVAN MIKLOŠ

Nepobúrila vás Serenina karikatúra? Asi ste normálni

Politická korektnosť je ohrozením slobody.


Už ste čítali?